Volám sa Kira a som pekná fenka írskeho setra. Mám 4 roky a bývam vo Svidníku. Aj rodičov som mala veľmi pekných, síce bez PP, ale žiaľ už nežijú. Mám krásne koterec pri rodinnom dome, veľký výbeh, takže je mi hej.  Mojím priamym "nadriadeným" je Michal. Je už ôsmak ZŠ, a preto má už žiaľ aj iné záujmy ako mňa, preto sa o mňa starajú aj jeho rodičia a jeho babka. A musím povedať, že veľmi dobre. No nie je to na mne vidieť??? odčervnené 

Jedného krásneho dňa som sa rozhodla (alebo  žeby to boli moji "nadriadení"?), že sa stanem matkou. Myslela som si, že by to nemal byť veľký problém. Ale bol. Môj "ženích" nemohol byť hocikto. Musel byť z rodu čistokrvných írskych setrov, i keď papiere o jeho pôvode neboli podmienkou. Po dlhom hľadaní partnera v širokom okolí mi jedného už pred rokom našli. Býval asi 35 km od Svidníka. Bola som s ním na rande ( až 3 krát). Vozila som sa ako princezná na aute, avšak nakoniec aj tak z toho nič nebolo. Partner bol síce fešák, ale akosi mi nevyhovoval (možno preto, že bol o rok mladší a možno nemal až také skúsenosti s nami "dievčatami".... Ktovie?).

Preto sa rodinná rada rozhodla, že o rok pohľadáme iného partnera. Po dlhom hľadaní sme našli v Bardejove vhodného partnera. Bol starší ako ja, stále fešák, volal sa Dan a aj skúsenosti v intímnej oblasti už mal. Takého som potrebovala....  Keď nadišiel môj čas, šli sme na vohľady. Aj mne sa hneď zapáčil ( nielen mojim majiteľom). Bola s ním sranda, dobre sme si rozumeli, ale keďže mám istú úroveň a dobrú výchovu, intímne sme sa zblížili až na 4-5 deň. Celý tento čas som bývala u neho - v jeho koterci. On ako  džentlmen mi ho prenajal na niekoľko dní a sám spal pod holým nebom. Určite nakoniec toho neľutoval...

...no a po 2 mesiacoch v nedeľu 29. júna 2003 som sa stala matkou. Bol to pre mňa šok, ale s mojimi majiteľmi sme to nakoniec zvládli. Narodilo sa mi 12 šteniatok, žiaľ dve zomreli. Avšak  po pôrode som dostala vysoké horúčky a 3 dni som skoro nič nejedla a bola som nesmierne unavená. Našťastie antibiotiká a ďalšie medikamenty, ktoré mi dal zverolekár zabrali, takže čoskoro som bola opäť fit.

Byť matkou je veľmi náročné (určite aj pre mojich majiteľov). Štence mi nedajú pokoj, sú stále hladné, našťastie teraz dostávajú aj doplnkovú stravu (mlieko, krupicu, ryžu, ovsené vločky, kuracinku, špeciálne šteňacie granule ( aj mne strašne chutia) a všelijaké iné dobroty. Keď ich krmia, tak mňa k nim nepustia - určite by som im to všetko sama zjedla. Ale ani ja sa nemôžem sťažovať. Kŕmia ma ako nikdy predtým - vraj aby som mala dostatok mliečka pre mojich drobcov. I keď majú už 6 týždňov, aspoň 3 - 4 krát denne im dám sa napiť môjho mliečka. Majú však  ostré zúbky a pazúriky, takže neviem dokedy to vydržím. Verím však, že ich odchovám k plnej spokojnosti nových majiteľov mojich šteniatok.